Ako hodnotiť riziko podľa ISO 12100 – analýza vzorca rizika a metód

Počet smrteľných pracovných úrazov v krajinách EÚ dosiahol v roku 2023 hodnotu 3 298, čo predstavuje približne 0,1 % všetkých nahlásených úrazov. V porovnaní s rokom 2013 tento počet klesol asi o 110 (z 3 408), hoci oproti roku 2022 bol zaznamenaný minimálny nárast (+12 prípadov). Celkovo pripadá na 100 tis. zamestnancov v priemere 1,63 smrteľnej obete ročne – napriek pokroku v bezpečnosti práce sa smrteľné úrazy stále vyskytujú, najmä v súvislosti s obsluhou strojov a zariadení, čo si vyžaduje trvalé preventívne opatrenia.

Ako hodnotiť riziko podľa ISO 12100: Posúdenie rizika je kľúčovým prvkom zabezpečenia bezpečnosti strojov a pracovísk. Podľa Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu je základnou normou v tejto oblasti ISO 12100:2010 („Bezpečnosť strojov – Všeobecné zásady navrhovania – Posúdenie rizika a znižovanie rizika“), ktorá definuje základné pojmy a proces identifikácie nebezpečenstiev a odhadu rizika. Naopak ISO/TR 14121-2 je technická správa (Technical Report) obsahujúca praktické usmernenia a príklady metód posudzovania rizika strojov v súlade s ISO 12100. V tomto spracovaní „rozoberáme“ vzorec rizika z normy ISO 12100 – preberáme každú jeho zložku – a analyzujeme, ako jednotlivé metódy uvedené v ISO/TR 14121-2 tieto faktory zohľadňujú (prípadne zjednodušujú). Predstavujeme aj podstatné rozdiely medzi prístupmi oboch dokumentov, ilustrované štatistickými údajmi a závermi z praxe.

Ako hodnotiť riziko podľa ISO 12100: Vzorec rizika podľa ISO 12100 (zložky rizika)

Norma ISO 12100 definuje riziko ako kombináciu pravdepodobnosti vzniku škody a závažnosti (miery) tejto škody. Inými slovami, riziko spojené s daným nebezpečenstvom závisí na jednej strane od závažnosti možného úrazu alebo škody a na druhej strane od pravdepodobnosti, že takáto škoda nastane. Toto všeobecné vymedzenie možno spresniť rozčlenením „pravdepodobnosti vzniku škody“ na konkrétnejšie faktory. Podľa ISO 12100 táto pravdepodobnosť zahŕňa štyri zložky: frekvenciu a trvanie expozície (F), pravdepodobnosť výskytu nebezpečnej udalosti (P1), možnosť vyhnúť sa škode alebo ju obmedziť (A) a prípadne špecifické trvanie expozície (T), ak nie je zahrnuté vo frekvencii. V praxi sa trvanie často spája s frekvenciou expozície a posudzuje sa spoločne ako jeden faktor. Nižšie opisujeme každú z týchto zložiek rizika v súlade s normou a sprievodnou literatúrou:

• Závažnosť škody (S, severity) – predpokladaná závažnosť následkov úrazu alebo ohrozenia. Určuje sa s ohľadom na najhorší možný dopad na zdravie: od drobných (reverzibilných) poranení až po ťažké, nezvratné poškodenie zdravia alebo smrť. Kategórie závažnosti môžu byť definované opisne (napr. S1 – ľahké poranenie, S2 – ťažká, trvalá ujma alebo smrť). Čím vyššia je potenciálna závažnosť následkov, tým vyššie je riziko – aj pri nízkej pravdepodobnosti môže vážna nehoda vyžadovať preventívne opatrenia.
• Frekvencia a čas expozície (F, frequency of exposure) – ako často a ako dlho je osoba vystavená danému nebezpečenstvu. Častejší a dlhší pobyt v nebezpečnej zóne zvyšuje pravdepodobnosť, že dôjde k nehode. Napríklad F1 môže znamenať zriedkavú alebo krátkodobú expozíciu a F2 častú alebo nepretržitú/dlhodobú. Pri hodnotení rizika sa používa napr. škála od „veľmi zriedka“ po „nepretržite“ – často s kvantitatívnym prahom (napr. niekoľkokrát za hodinu, denne, mesačne, ročne a pod.). V prípade potreby sa zohľadňuje aj T (trvanie expozície) – napr. dlhý nepretržitý pobyt v zóne ohrozenia je rizikovejší než krátky ojedinelý vstup, aj pri rovnakej frekvencii.
• Pravdepodobnosť výskytu nebezpečnej udalosti (P1, probability of occurrence) – odhaduje, aká pravdepodobná je konkrétna nebezpečná udalosť vedúca ku škode, so zohľadnením okolností prevádzky stroja. Zahŕňa to okrem iného spoľahlivosť stroja a jeho komponentov, pravdepodobnosť poškodenia alebo poruchy vedúcej k nebezpečnej situácii, ako aj možnosť ľudskej chyby, ktorá udalosť vyvolá. Často sa to určuje kvalitatívne, napr. ako veľmi pravdepodobné, možné, málo pravdepodobné, zanedbateľne malé a pod. Napríklad v päťstupňovej škále: 1 – zanedbateľné (prakticky sa nevyskytuje), 3 – možné, 5 – veľmi vysoká pravdepodobnosť. Čím častejšie môžu nastať poruchové alebo nebezpečné situácie (napr. časté poruchy, chýbajúce ochranné prvky, vysoká chybovosť obsluhy), tým vyšší je faktor P1.
• Možnosť vyhnúť sa škode alebo ju obmedziť (A, známe aj ako P alebo Q) – určuje, do akej miery má ohrozená osoba šancu vyhnúť sa nehode alebo minimalizovať jej následky, keď už dôjde k nebezpečnej udalosti. Inými slovami: ak sa hazard (nebezpečenstvo) zrealizuje, či sa pracovník môže vyhnúť zraneniu (napr. odskočiť, zastaviť stroj, ukryť sa), alebo či ochranné prostriedky dokážu obmedziť následky (napr. bezpečnostná svetelná clona zastaví stroj skôr, než dôjde k vážnej škode). Kategória A sa niekedy určuje binárne: napr. A1 (P1) – možné vyhnúť sa (pri priaznivých podmienkach má obsluha šancu zareagovať, uniknúť alebo bude škoda malá), A2 (P2) – takmer nemožné vyhnúť sa (udalosť je náhla, neodvratná alebo neexistuje fyzická možnosť úniku). Ak je možnosť vyhnutia sa nulová (napr. pri výbuchu, náhlom vtiahnutí strojom s vysokou rýchlosťou), riziko je výrazne vyššie než v situácii, keď obsluha dokáže nebezpečenstvo rozpoznať a ustúpiť.

Treba zdôrazniť, že ISO 12100 nepredpisuje konkrétne škály ani číselné hodnoty pre uvedené parametre – vyžaduje len, aby sa pri hodnotení rizika zohľadnili aspoň štyri vyššie uvedené aspekty (S, F, P1, A) a na ich základe sa odhadla úroveň rizika. Norma ponecháva konštruktérom voľnosť pri výbere metód, aby ich prispôsobili špecifikám stroja, pokiaľ je hodnotenie systematické a zohľadňuje všetky podstatné faktory. Riziko R možno teda vyjadriť ako určitú funkciu: R = f(S, F, P1, A). V jednoduchých prípadoch sa to modeluje kvalitatívne (napr. opisne alebo tabuľkovo) a v niektorých metódach aj bodovo (číselne) priradením hodnôt/čísiel jednotlivým faktorom a ich sčítaním alebo násobením (o čom ďalej).

Na okraj stojí za zmienku, že norma ISO 12100:2010 zlúčila skoršie normy (EN ISO 12100-1, 12100-2 a ISO 14121-1) bez podstatných vecných zmien v prístupe k hodnoteniu rizika. Znamená to, že vyššie opísané rizikové faktory a proces analýzy nebezpečenstiev sa v zásade nezmenili – získali len prehľadnejšiu podobu v jednej harmonizovanej norme. Samotná ISO 12100 však neposkytuje hotový návod, ako presne riziko vypočítať alebo klasifikovať – preto vznikla potreba doplnkových usmernení, ktoré ilustrujú rôzne metódy odhadu rizika spĺňajúce požiadavky normy. Takéto odporúčania obsahuje ISO/TR 14121-2:2007/2012, ktorá predstavuje súbor nástrojov a príkladov na výber pre osoby hodnotiace riziko strojov.

Metódy hodnotenia rizika v ISO/TR 14121-2

Technická správa ISO/TR 14121-2 predstavuje rôzne metódy a nástroje na odhad rizika pri strojoch v súlade s prístupom ISO 12100. Opisuje sa v nej okrem iného bodová metóda (sčítacia/násobná), matica rizika, diagram (graf) rizika a tiež hybridné metódy, ktoré kombinujú prvky viacerých prístupov. Nižšie sú tieto metódy rozobraté s uvedením, ako zohľadňujú (alebo zjednodušujú) skôr opísané faktory rizika.

Bodová metóda (sčítacia alebo násobná)

Jednou z predstavených metód je bodový prístup, pri ktorom sa všetkým prvkom rizika priraďujú konkrétne číselné hodnoty a následne sa sčítajú alebo násobia s cieľom získať výsledný ukazovateľ rizika. Napríklad možno definovať bodové škály pre S (napr. 1 až 4 podľa závažnosti), pre F (frekvenciu expozície), pre P1 (pravdepodobnosť udalosti) atď., a potom počítať R = S + F + P1 + A (sčítanie) alebo R = S * F * P1 * A (násobenie).

V praxi sa často používa zmiešaný vzorec, napr. niektoré faktory sa sčítajú a iné násobia, aby sa primerane vyjadrila ich váha. Napríklad v japonských usmerneniach (citovaných v ISO/TR 14121-2) sa navrhovalo sčítanie S + (F + P1) – teda závažnosť plus súhrnné hodnotenie expozície a pravdepodobnosti udalosti. Táto metóda umožňuje zahrnúť všetky podstatné prvky do výpočtu a poskytuje kvantitatívny výsledok, ktorý sa dá porovnávať medzi rôznymi nebezpečenstvami.

Výhody: Umožňuje systematizovať hodnotenie – každé kritérium sa posudzuje samostatne, čím sa znižuje riziko, že sa niektorý aspekt prehliadne. Číselný výsledok umožňuje porovnávanie rizík medzi rôznymi strojmi alebo scenármi na jednotnej škále.

Výzvy: Určenie váh a bodových škál býva subjektívne – napr. či „častý“ výskyt má 3 body alebo 4, ako preškálovať násobenie, aby hodnoty dávali zmysel – a môže si vyžadovať kalibráciu. Samotný číselný výsledok sa často ťažko interpretuje bez stanovenia prahov prijateľnosti (napr. čo znamená 15 bodov – je to „vysoké riziko“ vyžadujúce opatrenia, alebo stredné?). Preto sa k tomu často vytvára hodnotiaca tabuľka alebo legenda, ktorá prevádza súčet bodov na kvalitatívne kategórie rizika (napr. 0–3 b. = nízke riziko, 4–7 = stredné, >8 = vysoké – je to len príklad). Spôsob agregácie ovplyvňuje aj výsledok: násobenie spôsobí, že veľmi nízka hodnota niektorého faktora môže výrazne znížiť výsledok (čo môže byť žiaduce, napr. zanedbateľná pravdepodobnosť udalosti zníži riziko takmer na nulu aj pri vysokej závažnosti), kým sčítanie zabezpečí, že každý faktor niečo k riziku pridá (napr. pri súčte aj minimálna šanca udalosti pri katastrofických následkoch dá určitý nenulový výsledok). Voľba súčtu vs. súčinu by preto mala odrážať filozofiu hodnotenia – či považujeme veľmi zriedkavú udalosť s tragickým následkom stále za riziko, ktoré treba riadiť (sčítanie dá nenulový výsledok), alebo či ju možno prakticky zanedbať (súčin dá výsledok blízky nule). ISO/TR 14121-2 uvádza oba prístupy ako voliteľné nástroje.

Matica rizika (risk matrix)

Matica rizika je veľmi rozšírený nástroj, ktorý je opísaný aj v ISO/TR 14121-2. Matica je dvojrozmerná tabuľka, kde sa na jednej osi uvádza závažnosť následkov (S) a na druhej celková pravdepodobnosť vzniku škody (P). Jednotlivé polia tabuľky – kombinácie úrovne S a úrovne P – sú priradené ku kategóriám rizika (napr. nízke, stredné, vysoké), často označeným farbami (zelená, žltá, červená) pre lepšiu prehľadnosť. Napríklad štvorstupňová škála závažnosti (od ľahkého úrazu po smrteľný) a päťstupňová škála pravdepodobnosti (od veľmi zriedkavé po časté) vytvoria maticu 4×5, ako v nasledujúcom príklade prevzatom z praxe (farby označujú úroveň rizika – zelená: prijateľné, červená: vysoké).

V uvedenej hypotetickej matici (4×5) je napr. vidieť, že kombinácia strednej pravdepodobnosti (C) a smrteľného následku (4) vedie k hodnoteniu Vysoké riziko. Tento typ matice slúži predovšetkým na vizualizáciu rizika – rýchlo možno rozpoznať, ktoré nebezpečenstvá spadajú do červenej oblasti (neprijateľné, vyžadujúce opatrenia) a ktoré do zelenej (prijateľné).

Výhody matice: Je jednoduchá a prehľadná – pripomína „semafor“ (zelená–žltá–červená), ktorému rozumejú aj netechnickí ľudia. Uľahčuje to komunikáciu rizika vedeniu aj pracovníkom – hneď je zrejmé, kde sú najväčšie hrozby. Matica umožňuje aj rýchle určenie priorít: dá sa stanoviť, ktoré riziká sú nízke (a prípadne ich tolerovať) a ktoré sú vysoké a vyžadujú okamžité zníženie.

Nevýhody a zjednodušenia: Matica rizika z podstaty veci zjednodušuje analýzu, pretože všetky faktory F, P1, A zhŕňa do jednej osi „pravdepodobnosť“. Určenie tejto pravdepodobnosti sa potom stáva výslednicou subjektívneho posúdenia frekvencie, možnosti vzniku udalosti a možnosti vyhnutia sa. Rôzni hodnotitelia si preto môžu odlišne vykladať napr. čo znamená „málo pravdepodobné“ – a preto výsledky nemusia byť úplne reprodukovateľné. Štandardizácia kategórií vo firme (napr. presné definície toho, čo znamená B: málo pravdepodobné – napr. „<1 udalosť za 10 rokov“) môže znížiť mieru svojvôle, no určitá subjektivita vždy zostáva. Ďalším mínusom je obmedzené rozlíšenie: matica zoskupuje riziko do pomerne širokých intervalov. Dve rôzne nebezpečenstvá môžu dostať rovnaké hodnotenie (napr. stredné riziko), hoci jedno je na dolnej hranici tejto kategórie a druhé na hornej. Matica tieto rozdiely neukazuje – pri podrobnejších analýzach alebo pri rebríčkovaní mnohých rizík býva táto metóda príliš všeobecná.

Napriek uvedeným obmedzeniam sú matice veľmi populárne, aj mimo strojárskeho priemyslu (napr. v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci všeobecne, v projektoch, financiách), a to pre svoju jednoduchosť. ISO/TR 14121-2 odporúča používať ich opatrne, dbať na jasné definovanie kategórií a prípadne ich spresniť, keď je potrebných viac detailov. Treba zdôrazniť, že norma ISO 12100 neodmieta použitie matíc, pokiaľ pamätáme na to, aby sme v zmysle normy pred zaradením rizika do matice zvážili všetky štyri faktory (S, F, P1, A). Inými slovami, hoci matica explicitne pracuje len s dvoma rozmermi (S a všeobecné P), kvalitatívna analýza by mala predchádzať vyplneniu matice – aby sa dalo posúdiť napr. či nízka hodnota P vyplýva z malej expozície, alebo skôr z vysokej možnosti úniku a pod.

Graf rizika (risk graph)

Graf rizika je grafická metóda, ktorá zobrazuje proces hodnotenia rizika ako rozhodovací strom alebo logickú schému. Používa sa okrem iného v normách týkajúcich sa bezpečnosti riadiacich systémov (napr. EN ISO 13849-1, IEC 62061) na určenie požadovanej úrovne ochrany (PL alebo SIL) na základe odhadu rizika. Graf je založený na postupnom zodpovedaní otázok týkajúcich sa faktorov rizika: zvyčajne Závažnosť (S), Frekvencia/expozícia (F), Možnosť vyhnutia sa (A/P) – často vo forme binárnych volieb (napr. S1 alebo S2? F1 alebo F2? P1 alebo P2?), čo vedie používateľa vetvami stromu k výsledku.

Napríklad zjednodušená schéma (inšpirovaná ISO 13849-1) funguje takto: ak je S ľahké (S1), choď doľava; ak ťažké (S2) – doprava; potom nasleduje otázka na F: zriedka/krátko (F1) alebo často/dlho (F2); potom na P (Avoidance): či je možnosť vyhnutia sa P1 (možná) alebo P2 (nemožná). Na konci je podľa prejdenej cesty (kombinácie S, F, P) priradená určitá úroveň rizika alebo priamo požadovaná úroveň ochrany (napr. PLr a, b, c… pre riadiace systémy).

Výhody: Grafy rizika poskytujú systematizovaný, opakovateľný postup – tým, že kladieme tie isté otázky v rovnakom poradí, znižujeme mieru svojvôle (napr. dvaja inžinieri, ktorí odpovedajú „áno/nie“ na totožné otázky, zvyčajne dospejú k rovnakému výsledku). Táto metóda je tiež rýchla pre skúsených používateľov a sústreďuje sa na kľúčové faktory bez zbytočného drobenia škály. Výborne sa hodí na špecifické použitia, napr. na hodnotenie rizika súvisiaceho s bezpečnostnými funkciami (ako v ISO 13849-1) – tam, kde sú nebezpečenstvá typické a cieľom je zvoliť primeranú úroveň technickej ochrany.

Obmedzenia: Graf (najmä pri binárnych kategóriách) je pomerne hrubý. Napr. použitie iba dvoch úrovní S (ľahké vs. ťažké) vynecháva „stredné“ scenáre – niekedy to stačí (keď ide najmä o rozlíšenie: či je možná smrť, alebo nie), no inokedy to môže byť príliš zjednodušené. Podobne F1/F2 a P1/P2 predstavujú minimálny počet kategórií; v praxi je často viac „odtieňov sivej“. Grafy sú tiež zvyčajne špecializované – schéma vytvorená pre jednu normu/odvetvie nemusí sedieť na iné. Okrem toho graf rizika explicitne nezohľadňuje faktor P1 (pravdepodobnosť udalosti) v samostatnom kroku – často sa predpokladá určitý typický scenár s typickou pravdepodobnosťou pre danú aplikáciu. Inými slovami, graf kladie dôraz na frekvenciu expozície a možnosť vyhnutia sa, pričom samotný vznik udalosti berie akoby ako súčasť reality (napr. v ISO 13849 sa konzervatívne predpokladá, že udalosť môže nastať vždy, ak je človek vystavený – preto chýba samostatná vetva s otázkou „je porucha pravdepodobná?“). To zjednodušuje analýzu (menej otázok), ale znamená určitú konzervatívnosť: riziko môže vyjsť vysoké aj vtedy, keď je stroj veľmi spoľahlivý, lebo sa na to nepýtame. V praxi, ak máme údaje o veľmi malej pravdepodobnosti udalosti (napr. porucha raz na milión hodín), graf rizika túto skutočnosť nevyužije – skôr treba použiť bodové metódy, aby sa faktor P1 zohľadnil číselne.

ISO/TR 14121-2 uvádza grafy rizika ako jednu z metód a prináša príklady z príbuzných noriem. Pri použití tejto metódy treba mať na pamäti jej predpoklady a zjednodušenia – výborne sa hodí na overenie bezpečnostných požiadaviek (napr. aký vysoký PL/SIL musí mať ochranné zariadenie) a predbežnú klasifikáciu rizika, no pri celkovom posúdení rizika stroja môže byť doplnená o ďalšie analýzy, napr. ak je poruchovosť stroja netypická.

Hybridné metódy (kombinované)

Hybridné metódy sú pokusom o spojenie výhod bodového a grafického prístupu. Príklad takéhoto prístupu je uvedený v ISO/TR 14121-2 a prevzatý z normy IEC 62061 (týkajúcej sa bezpečnosti riadiacich systémov). Zjednodušene povedané, hybridná metóda môže napr. sčítať časť faktorov, aby získala „triedu pravdepodobnosti“, a následne ju vzťahovať k závažnosti podľa vzoru matice či grafu. Takto to funguje napr. v norme IEC 62061: postupne sa hodnotí Fr (frequency), Pr (probability of occurrence), Av (avoidance) – každému sa priradia hodnoty 1–5, tie sa sčítajú do určitej triedy rizika CL (niekedy sa tento súčet označuje ako class of likelihood. Následne sa na dvojrozmernej mriežke (podobnej matici) skombinuje získaná úroveň CL s kategóriou závažnosti S, aby sa priradil požadovaný SIL úrovne ochrany. Týmto spôsobom hybridná metóda spája kvantitatívny odhad zložiek (ako v bodovom prístupe) s prehľadným kvalitatívnym výsledkom (ako v matici/grafe).

Výhodou tohto riešenia je vyššia podrobnosť pri hodnotení pravdepodobnosti (zložky Fr, Pr, Av sa posudzujú samostatne) pri zachovaní jednoduchého zobrazenia konečného výsledku pomocou kategórií. Takúto metódu používa napr. norma ISO 13849, kde odpovede na otázky S, F, P (vyhnutie sa) vedú k požadovanému Performance Level (PLr) pre bezpečnostný systém – dá sa to interpretovať ako päťstupňová škála zvyškového rizika, ktorú treba dosiahnuť vhodnými opatreniami. Dôležité je, že úrovne rizika sú tam priamo prepojené s požadovanou spoľahlivosťou ochranných opatrení (PL a – e). Je to zaujímavý koncept: vysoké riziko → musíme použiť veľmi spoľahlivý bezpečnostný systém (PL e), nízke riziko → postačí menej zložité opatrenie (PL a).

Hybridné metódy sa často používajú pri posudzovaní rizika súvisiaceho s riadiacimi systémami strojov, no ich myšlienku možno uplatniť aj širšie – umožňujú kvantitatívne posúdiť zníženie rizika konkrétnymi opatreniami. Napríklad, ak pôvodne riziko vyžadovalo PL d (čo zodpovedalo určitej úrovni pravdepodobnosti udalosti) a použijeme ochranu spĺňajúcu iba PL c, vieme, že riziko klesne o určitý počet „úrovní“ – stále však nie na nulu, takže môže vyžadovať ďalšie kroky. To nás privádza k ďalšiemu dôležitému aspektu: vyhodnoteniu rizika a rozdielom v prístupe ku kritériám akceptovateľnosti.

Ako posudzovať riziko podľa ISO 12100: Porovnanie prístupov a závery

ISO 12100 vs ISO/TR 14121-2 – úloha normy a usmernení. Základný rozdiel medzi ISO 12100 a ISO/TR 14121-2 spočíva v ich charaktere: ISO 12100 je norma požiadaviek (normatívna) – určuje, čo treba urobiť (vykonať analýzu nebezpečenstiev, odhadnúť riziko so zohľadnením S, F, P1, A atď., a následne riziko znížiť), zatiaľ čo ISO/TR 14121-2 je technický dokument s usmerneniami – ukazuje, ako sa to dá urobiť na príkladoch. Samotná norma 12100 poskytuje veľkú voľnosť, kým správa 14121-2 dodáva nástroje, ktoré pomáhajú túto normu splniť. Nie je v tom rozpor – skôr doplnenie. V praxi si mnohé organizácie vytvárajú vlastné postupy posudzovania rizika, založené na týchto usmerneniach, prispôsobené špecifikám ich strojov a akceptovateľnej úrovni rizika.

Zohľadnenie rizikových faktorov. ISO 12100 jednoznačne uvádza, že každé posúdenie rizika musí zohľadniť dve zložky: závažnosť škôd (S) a pravdepodobnosť ich výskytu (P), pričom pravdepodobnosť má zahŕňať minimálne expozíciu, šancu vzniku udalosti a možnosť vyhnutia sa. Metódy opísané v ISO/TR 14121-2 sa líšia najmä tým, akým spôsobom tieto zložky zapájajú. Bodová metóda explicitne rozkladá P na faktory a sčítava/násobí ich, takže najvernejšie odráža úplný vzorec (za cenu vyššej pracnosti pri hodnotení). Matica rizika naopak spája faktory F, P1, A do jedného zovšeobecneného P, čo hodnotenie zjednodušuje, no môže zakryť, ktorý aspekt má na riziko najväčší vplyv. Napríklad matica môže dať rovnaký výsledok „stredné riziko“ pre dve situácie: (a) veľmi zriedkavá udalosť s katastrofálnymi následkami a (b) častá udalosť s ľahkými následkami – hoci povaha týchto rizík je odlišná. Preto sa pri matici odporúča vždy samostatne zaznamenať predpoklady, prečo má daný scenár práve takú a nie inú kategóriu P (napr. „nízka pravdepodobnosť vzhľadom na sporadickú expozíciu“ a pod.). Graf rizika zasa explicitne vynecháva P1, ale núti ku konzervatívnemu predpokladu o poruchovosti – čo býva bezpečné, hoci niekedy môže riziko nadhodnotiť, ak je stroj v skutočnosti veľmi spoľahlivý.

Miera podrobnosti vs. jednoduchosť. Z uvedeného vyplýva klasická dilema: zložitejšie metódy (bodové, hybridné) poskytujú presnejší, viac kvantitatívny pohľad na riziko, umožňujú rozlíšiť nuansy, no ich použitie si vyžaduje viac údajov a ťažšie sa komunikujú. Jednoduchšie metódy (matica, risk graph) sú ľahko použiteľné a zrozumiteľné, ale na úkor detailu – môžu viesť k určitému spriemerovaniu. ISO 12100 neuprednostňuje žiadnu z týchto metód – pripúšťa všetky, pokiaľ slúžia na poctivé posúdenie. V praxi sa často používa kombinácia: napr. najprv sa riziko predbežne posúdi maticou, aby sa identifikovali oblasti s vysokým rizikom, a následne sa pre tieto kritické nebezpečenstvá urobí podrobnejšia analýza (hoci aj polo-kvantitatívna), aby sa navrhli optimálne bezpečnostné opatrenia.

Kritériá akceptácie rizika. ISO 12100 aj ISO/TR 14121-2 zdôrazňujú, že kľúčovým krokom je posúdenie, či bolo riziko znížené na akceptovateľnú úroveň (tzv. hodnotenie rizika – risk evaluation – ktoré nasleduje po odhade). Zaujímavé je, že ani jeden z týchto dokumentov konkrétne nedefinuje, čo tvorí „tolerovateľnú úroveň” – to sa ponecháva organizáciám, prípadne právnym predpisom či podrobným normám. ISO/TR 14121-2 v príkladoch matíc zvyčajne predpokladá, že najnižšia kategória rizika (napr. „Negligible“/„zanedbateľné“ riziko) je akceptovateľná bez ďalších opatrení. Inými slovami, kombinácia najnižších hodnôt faktorov (napr. banálne poranenie, prakticky nulová pravdepodobnosť) znamená situáciu, v ktorej sa ďalšie znižovanie nevyžaduje. Vyššie úrovne (nízke, stredné, vysoké) môžu vyžadovať primerane rastúci rozsah ochranných opatrení.

V praxi sa identifikovala určitá medzera: ISO/TR 14121-2 neposkytuje presnú metódu, ako vypočítať vplyv použitých ochranných opatrení na zníženie rizika. Povedané jednoduchšie – vieme, že kryty, bezpečnostné vypínače, svetelné závesy a pod. riziko znižujú (pretože znižujú pravdepodobnosť alebo následky), no v škále matice či bodov sa to často hodnotí ako nové kvalitatívne posúdenie po zavedení zabezpečení, bez formálneho prepočtového kľúča. To môže vyvolávať otázniky: napr. ak sa pred použitím krytu pravdepodobnosť udalosti hodnotila ako C (možné), tak do akej kategórie klesne po namontovaní krytu? Tu pomáhajú normy ako spomenutá ISO 13849-1, kde sa počiatočnému riziku priradí požadovaná spoľahlivosť opatrenia (PLr) a dosiahnutie tohto PL svedčí o znížení rizika na akceptovateľnú úroveň. V prístupe podľa ISO/TR 14121-2 sa to musí posúdiť odborne – napr. povedať „použitie krytu pravdepodobne zníži frekvenciu expozície z častej na zriedkavú, takže v matici klesneme z kategórie E na C“. Je to správny prístup, ale vyžaduje skúsenosti.

Zhrnutie. Analýza vzorca rizika podľa ISO 12100 ukazuje, z koľkých faktorov sa riziko skladá – nielen z očividnej závažnosti následkov, ale aj z menej zrejmých prvkov, ako je frekvencia kontaktu s nebezpečenstvom či možnosť vyhnúť sa úrazu. ISO/TR 14121-2 zároveň poukazuje na to, že existuje viacero prístupov k odhadovaniu a kategorizácii rizika: od presných bodových metód až po prehľadné matice. Každý z nich má svoje miesto – často sa používajú komplementárne. Kľúčové je nestratiť zo zreteľa žiadny podstatný aspekt: jednoduchá metóda neospravedlňuje, že sa nebude uvažovať o detailoch (napr. prečo hodnotíme pravdepodobnosť ako nízku), a zložitejšia metóda musí viesť k jednoznačnému rozhodnutiu (či je riziko akceptovateľné, alebo čo ešte zlepšiť). V konečnom dôsledku je cieľom vždy zníženie rizika na akceptovateľnú úroveň – v súlade s tzv. zásadou ALARP (as low as reasonably practicable, znížiť riziko na čo najnižšiu úroveň, ktorá je rozumne dosiahnuteľná) a s požiadavkami smerníc, napr. Maszynowej 2006/42/EC. Kým sa vo fabrikách a na staveniskách stávajú úrazy (a štatistiky ukazujú, že len v Poľsku každoročne pri obsluhe strojov zahynú desiatky ľudí a tisíce utrpia zranenia), dôsledné posudzovanie rizika a zavádzanie primeraných ochranných opatrení zostanú základnou povinnosťou výrobcov a používateľov strojov. Vďaka normám, ako je ISO 12100, a usmerneniam ISO 14121-2 máme dnes k dispozícii overené nástroje, aby sme toto riziko vedeli predvídať, hodnotiť a znižovať ešte predtým, než dôjde k nešťastnej udalosti.